Narodeninový výlet do Kalifornie (Ako sa zo mňa nestal Maverick)

[shady]

Tento výlet začal v mojej hlave vznikať, keď som si uvedomil, že mi pomaly začínajú expirovať LH míle. Pôvodne som zamýšlal využiť nejakú Meilenschnaepchen akciu, pri zisťovaní situácie s awardovými letmi mi však udrela do očí dostupnosť F MUC-SFO v deň mojich narodenín. Keď už maximalizujem letecké zážitky, tak je čas posunúť latku vyššie a maximalizovať aj narodeniny - konkrétne ich natiahnuť na 33 hodín. Míľ bolo iba na OW, takže o návrat sa postaral low cost DY, čím som si mohol zaknihovať premiéru v Dreamlineri. Nadhodil som itinerár kamošovi a on hneď súhlasil a mohol som sa pustiť do bookovania. Finálny routing: VIE-FRA-MUC-SFO s LH, návrat LAX-OSL-BUD s DY.

Ostávalo už iba naplánovať program. Keďže Arizonu a Kaliforniu som už mal viacmenej precestovanú krížom-krážom, rozhodol som sa všetko sústrediť okolo 3 záujmových bodov,ktoré mi ešte zostávalo odškrtnúť zo zoznamu: Havasupai falls, Antelope canyon a Air Combat USA.

Havasupai falls sa nachádzajú pri indiánskej osade Supai, do ktorej sa je možné dostať 10 míľovým pochodom skrz kaňon od parkoviska. Miestny počty turistov veľmi obmedzujú a podobne ako Phantom Ranch v Grand Canyon-e je potrebné si miesto rezervovať pol roka dopredu. Štastie stálo na mojej strane v mojom 9-dňovom okne bola posledná voľná izba na jednu noc v miestnej lodge, ktorá bola jedinou alternatívou stanovania. Okolo tohoto dátumu som musel naplanovať trip a zarezervovať Air Combat, ktorý sídli v LA. Po potvrdení termínu z Air Combat, ostávalo už len zabookovať ubytovanie a všetko bolo pripravené.

Pozemná trasa bola: SFO-Havasupai-Page-LA.

[shady]

Odlet z Viedne bol naplánovaný skoro ráno. Business checkin bol ľudoprázdny, no aj tak nás pred vstupom zastavila OS zamestnankyňa s otázkou: “Business class?” na ktorú som automaticky odpovedal “No”. Ona okamžite kontrovala odpoveďou: “Economy class checkin is on the other side”. Po otázke, kde sa teda nachádza first class checkin ostala mierne zarazená a pustila nás ďalej na business class check in. Ten sa mierne skomplikoval, keďže kamarátovi nevedela agentka vystaviť boarding pass. Problém pravdepodobne bol v tom, že M&M si za dva mesiace nedokázali stiahnuť change fee. Podarilo sa nám dostať BP aspoň do MUC a batožinu poslať do SFO. Nechali sme to teda na layover vo FRA. Rýchla zastávka v loungi, pohár šampanského a smer FRA.

VIE-FRA A319
Obsadenosť C 100%
Absolvujeme pohodový let, ktorý kapitánka zakončila pristáním, ktoré by som nazval jedno z tých tvrdších, asi chcela zobudiť všetkých co ešte na palube spali.

Raňajky

Prílet bol na apron position, kde už vedľa autobusu čakal na nás van. Ten nás odviezol na terminál A, z ktorého sme sa presunuli do first class terminálu.

Van transfer s kusom prstu

Po príchode do FCT sme začali riešiť chýbajúci boarding pass. Našej asistentke sme dali M&M údaje a potvrdili číslo kreditky a užívali si layover. O zvyšok sa postarala ona. Pred obedom sme si dali menší whiskey tasting.

Whiskey tasting


Interiér terminálu


Vynikajúci steak

Po obede sme sa vrátili späť k šampanskému a presunuli sa do cigar loungu, v ktorom neboli žiadne cigary. Vraj došli a nové ešte nedostali. Smútok nás o pár minút prešiel, keď sa objavila naša asistentka v ruke držala boarding pasy. Problém vyriešila - M&M si nestiahol poplatok za zmenu letenky a preto bola v systéme zaseknutá. Čas si krátime dalším popíjaním šampanského a samozrejme aj návštevou kúpeľne, kde si vyzdvihujem svoju kačicku.


Všetko je pripravené na cestu do SFO


Kačička čaká

Približne 20 minút pred odletom nám asistentka oznamuje, že už je čas ísť a doprevádza na k autu, ktoré nás odvezie k nášmu hopu do MUC.




FRA-MUC A320
C load 50%

V lietadle sme ako prví, navštevuje ma purserka a osobne ma víta na palube a pýta sa ma, či tento pán vedľa mňa je môj kamarát. Po mojej pozitívnej odpovedi zmizla a vrátila sa s dvoma pohármi šampanského na tácke. Podáva kamošovi pohár a mne celú tácku. Prekvapenie je na svete.


Nasleduje otázka, ako chcem naložiť s už načatou flašou. "Champagne for everyone!", teda aspoň pre tých vpredu. Pre Y už nezvýšilo.
Let má menšie zdržanie z dôvodu dočasného uzatvorenia jednej runway-e. Na tomto krátkom lete dostávame malé občerstvenie a zahajujeme klesanie.


Snack FRA-MUC

V MUC pristávame s menším meškaním. Náš let do SFO ukazuje "go to gate". Keďže z G gates na H gates sme mali najkratšiu cestu skrz lounge, zastavili sme sa ešte "na pohárik" a poprosili časníčku, aby nám doniesla kačičku. Odchádzame smerom k lietadlu, kde nás čaká pohľad na prázdny gate.


Asi sa čaká už len na nás.

MUC-SFO A346
F load 50%

Na palube nás už víta posádka, Melanie a Mike, a purser. Po usadení dostávame šampanské a hneď sa pushujeme od gatu. Odlietame načas. Dnešný let bude trvať 11:10.
Po asi už 50tom dnešnom pohári šampanského sa začal hlavný servis. Z predjedál si vyberám kaviár, asparágus a marinovanú sviečkovicu. Hlavné jedlo odkladám na neskôr, keďže som plný ešte z Frankfurtu.


Kabína


Amuse bouche


Kaviár


Predjedlá


First class maslo

Kamoš sa púšťa do steaku hneď, čo znamená,že prechádzame zo šampanského na červené. Shiraz z Južnej Afriky, ktoré bolo vynikajúce.

Dávam sa do reči s našimi ďalšími dvoma spolucestujúcimi. Prvý je CEO cloudovej firmy v SF, ktorý sa upgradol na gate (ten chlapík napravo z fotky na gate v MUC), druhý 70tnik na ceste okolo sveta, ktorú si takýto výlet dopraje podľa jeho slov každoročne. Asi má veľmi veľa míľ. Po skončení servisu navštevujem prednú galley, kde odovzdávam Melanie a Mikovi menší darček pre posádku - čokolády, nech si po prílete do SFO s kolegami doprajú niečo sladké, čo ich veľmi potešilo. V kabíne vládne priateľská atmosféra, kecáme a popíjame ešte pár hodín, kým sa spolucestujúci pomaly nezačnú chystať spať. Zrazu prichádza Mike a podáva mi narodeninový darček na pamiatku.


Menu na pamiatku aj s venovaním

Po otázke, či máme ešte nejaké špeciálne želanie, čo by nám mohol darovať, dostávame obaja jeden extra Rimowa amenity kit.

Melanie mi začne chystať posteľ, v SF nás ešte čaká šoférovanie, tak musím stiahnuť alkohol. Keďže je kabína obsadená iba na 50% každý ma extra sedačku, ktorá slúži ako spálňa.


Čas spať

Po pár hodinách spánku prišiel čas na večeru. Z dnešného menu si vyberám polievku z homára a burger.


Polievka


Burger

Prilietame včas, ani sa mi nechce veriť, ze som sa IFE ani nedotkol. Melanie s Mikom mi ďakujú za čokoládu, vraj ju všetci kým sme spali komplet zjedli. Vystupujeme ako prví a pred nami sa po chvíli kráčania objavuje úplne prázdne imigračné. Bohužial rýchlo sa nám cez neho prejsť nepodarilo. Proti nám stál systém, ktorý bol pomalý a CBP officers nás nevedeli v systéme odkliknúť ako "admitted". Tak sme kecali ďalších 15 minút, kým kamoš tej "svojej" CBP officer-ke nevykecal, že sme na narodeninovom tripe, a že mám dnes narodeniny. Tá nadšene zakričala na toho "môjho" CBP, že či si skontroloval môj dátum narodenia. Skončilo to takmer jednohlasným a masovým "happy birthday" z jednotlivých CBP kójí. Systém po štyroch reštartoch nakoniec povolil a pustil ma do USA. Kamoš nemal také šťastie a ešte tam pár minút trčal. Ja som ho čakal pri jeho kóji, ale pomaly mi dochádzala trpezlivosť (čítaj, chcel som ísť skontrolovať americké záchody). Tak som začal kráčať smerom k baggage claimu, rozlúčil sa s oboma CBPčkarmi a iba dodal nahlas na margo kamoša: "I'll leave him here with you and pick him up next week on the way back." Nasledoval hurónsky smiech z takmer všetkých kójí na okolí. Takéto príjemne pokeci som nezažil ani na US-Mexickej hranici.
V SFO sme nasadli do shuttlu na SJC, kde sme si vyzdvihli auto a zamierili na juh smer Havasupai falls.

[shady]

Ráno sa zobúdzame pomerne skoro, jetlag hrá tentokrát v náš prospech. Vyrážame ešte za svitania do Kingmanu, ktorý je naša ďalšia zastávka. 8 hodinovú cestu rozdeľujeme na 3 časti. V Bakersfielde nakupujeme zásoby na výlet do Havasupai. Druhou zastávkou je Vegas, kde zarábame v Bellagio-u na benzín, cvakneme si Hoover Dam a pokračujeme smer Kingman. Na hotel prichádzame opäť večer.
Z Kingmanu je to na parkovisko 3 hodiny jazdy, ktorej časť vedie po route 66, zvyšok po "Indian service road 18". Nevedel som si predstaviť kvalitu cesty, očakával som polospevnenú, poloprašnú cestu. Opak bol pravdou, takýto asfalt môžu závidieť aj ďialnice. Vďaka faktu, že sme vyrazili opäť skoro ráno bola prázdna. Okrem dobytka pasúceho sa popri ceste sme stretli na 65 míľach iba jedno auto.


Indian service road 18

Odstavené autá pozdĺž cesty prezrádzali, že už sme na mieste. Naskytol sa nám výhľad na 800 metrov hlboký kaňon, cez ktorý vedie 10 míľ dlhý chodník.

Sem dole sa dnes pôjde

Výhodou bolo, že dnes ideme dolu kopcom, čiže cesta zbehla relatívne rýchlo. Cestou si bolo treba dávať pozor na kone a mulice, ktorými prepravovali miestny kempujúcim ťažké batohy. Sami tak kráčali naľahko. Do osady Supai sme sa dostali za 2,5 hodiny presne na obed.


Takmer dole


Cesta skrz kaňon sa zužuje


Almost there


Supai

Supai obývajú príslušníci kmeňa Havasupai. Z ich pohľadu je asi na smolu, že sa pri ich osade nachádzajú nádherné vodopády. Tvoria typicky uzavretú kmeňovú komunitu, ktorá z časti toleruje turizmus, ktorý je jediným zdrojom zamestnanosti a príjmov v osade. Z interakcií a rozhovorov s nimi som nadobudol dojem, že im turisti skôr vadia a ak by všetci turisti odišli, nikomu by nechýbali. Nenájdete tu žiadnu ochotu. Okrem dvoch mladých báb v miestnych potravinách som mal pocit, ze každý je v práci za trest a nie preto, že chce. S touto neochotou sme sa zoznámili okamžite, keď sme sa chceli ubytovať. Checkin bol iba od jednej do piatej, kde okrem kľúčov obdrží každý návštevník aj visačku na batoh potvrdzujúcu zaplatenie vstupného poplatku do rezervácie. Keďže bolo iba 12, kľúče sme si nemohli vyzdvihnúť, aj keď bola izba pripravená. Takisto sme nemohli sa ani vydať k vodopádom, pretože bez visačky nás tam ranger nepustí. Visačku nám však nemôže dať, lebo checkin až od jednej.
Vydali sme sa do miestneho bufetu na obed, kde boli v ponuke hamburgre, burrita, tacos a frybread, čo bol v podstate langoš. Miestny ho podávali s fazuľou. Kuchyňa fungovala štýlom, "one order at a time". My sme mali štastie, bufet bol prázdny, čiže naša objednávka bola vybavená pomerne rýchlo. Horšie dopadli iní po nás, ktorí si objednali niečo, čo už v kuchyni nemali. Komunikácia medzi pokladňou a kuchyňou nefungovala a samotná kontrola dostupnosti prebiehala vždy až v kuchyni, keď prišlo na danú objednávku. A tak tí, čo hodinu čakali na jedlo sa iba dozvedeli, že už dané jedlo nemajú. To sa opakovalo vždy ak si to niekto znovu objednal.
Dlhé čakanie kráti wifi zdarma dostupná po celej osade.
S úderom 13 hodiny sa rýchlo vydávame na recepciu, na izbe vyhádžeme nepotrebné veci z batoha a smer vodopády. Od osad sú vzdialené 2 míle. Tvorí sústava 5 hlavných vodopádov: Fifty foot falls, Navajo Falls, Havasu Falls, Mooney Falls a Beaver Falls v rozpetí 4 míľ. Voda má modro-zelenú farbu. Travertín vytvára mnoho prírodných bazénov, v ktorých sa sa dá kúpať. Voda má celoročne teplotu 20-23 stupňov.


Navajo Falls


Havasu Falls


Mooney Falls

Mooney falls bol zo všetkých vodopádov najvyšší s výškou 36 metrov. Na vrchole vodopádu končí príjemný chodník a cesta sa stáva náročnejšou. K ústiu vodopáda je potrebné zliezť po rebríkoch a aj sa párkrát brodiť. Dno tvorí ostrý travertín alebo jemné bahno, ktoré nie je veľmi hlboké a dá sa po ňom veľmi dobre chodiť. Kvôli ostrým travertínom sa odporúča pribaliť si topánky do vody. Ja som túto radu dodržal iba na 50%, ľavá topánka ostala na izbe.


Pohľad na Mooney falls zdola


Modrá voda


Modrá a zelená voda

Namiesto pokračovania k Beaver falls sme sa rozhodli vrátiť k Navajo falls, kým ešte svieti slnko, kde sme sa kúpali v travertínových bazénoch.



Kúpanie nám spríjemňoval výhľad na opaľujúce sa devy. Vtedy sme ešte netušili, že sa nám nasledujúci deň ešte skrížia cesty a na poriadne dlho.


Dotiahol som to až na youtube. Screenshot je z videa, ktoré natočili. Ja som ten chrbtom k foťáku, čo vychádza z vody

Po západe slnka, sme sa vrátili na lodge a padli unavení do postele. Krokomer ukazoval nachodených 24km. Plán na nasledujúci deň bol ráno sa odubytovať, doobedu sa vykvasiť niekde pri vodopáde a na obed sa vydať na cestu späť na parkoviskom, ktorú sme odhadovali na 5 hodín. Pri hodnotení našej momentálnej únavy a vzhľadom na fakt, že nás čakala 5 hodinová cesta do Pagu sme sa rozhodli pre alternatívnu dopravu na parkovisko - helikoptérou. Túto linku operuje Air West helicopters s 5-miestnou helikoptérou. Prioritu pri preprave majú lokálny obyvatelia a vládni zamestnanci. Pre ostatných je preprave podľa zoznamu, na ktorý sa ráno zapíšu. Lietať sa začína vždy o 10 ráno. O siedmej sa presúvame k pristávacej dráhe, kde sa už nachádza skupinka ľudí. Do deviatej sa toho veľa neudeje. O deviatej prichádza miestny zamestanec air west a dáva na stôl papier, kde sa zapisujeme podľa na čakaciu listinu. Sme 14. a 15. v poradí. Prví čakali už od 4.30. Počasie dnes veľmi nepraje. Ráno je zima iba 10 stupňov a cez deň viac ako 16 nebude a vyzerá to na dážď. Naša cudzia reč púto pozornosť a dávame sa do reči so skupinkou báb, čo prišli tesne pred nami. Vládne družná nálada, baby nám závidia ubytko, keďže ony stanovali 3 noci bez teplej vody a sprchy. 9.30 prilieta helikoptéra a začínajú sa objavovať prvý miestny. Celé to má pod palcom miestny zamestnanec Air West, poštarší Indián, ktorý toho veľa nenahovoril, nazvime ho "Chief". Po prvom odlete helikoptéra rozvírila piesok a Chief si krátil čas kropením pristávacej plochy.


Pristávacia plocha

Nezostal však len pri ploche a postupne smeroval k lavičkám, kde čakali všetci turisti. Bez slov nás prúdom vody z lavičiek vytlačil, kto si nestihol odpratať batoh včas mal smolu, zmokol. Po pár otočkách došlo na prvých štastlivcov. Chief sa snaží kričať mená tých, ktorý pôjdu na nasledujúci let. Keďže kričať mená začne až keď helikoptéra už pristála a motor nevypínala, chcelo to veľa námahy a kriku, aby sme ho začuli. Keď sa tí vyvolení objavili, Chief ich zdrbal, že zdržujú. Po pár podobných opakovaniach, sme sa začali organizovať a zistovať po každom odlete situáciu, aby boli potencionálny pasažieri pripravení. Chiefovi už asi začali liezť pravidelné otázky typu "Next?" na nervy, tak opäť vybral smerom k hadici a situácia sa opakovala, kto nestihol uhnúť, zmokol. Pri reči s babami zisťujeme, že sme sa stretli pri včerajsom kúpaní, viď fotka, väčšina žije vo Phoenixe, kde som strávil pár týždňov za posledné dva roky, tak sme hneď našli spoločnú reč.
Na obed sa začal zdvíhať vietor, ktorý mohol lety ukončiť a začalo jemne popŕchavať. Okolo 12 vietor zosilnel a lety prerušili. Štatistika nebola pre nás priaznivá. Za 2,5 hodiny odletelo iba 7 turistov. Vždy sa opakoval rovnaký scenár, po odlete helikoptéra sa objavilo ďalších 5-6 miestnych, ktorý obsadili nasledujúci let. Po pol hodine čakania sa lety opäť obnovili a stal sa zázrak - odletala helikoptéra plná turistov, ostali už iba tri baby pred nami v poradí. Prestalo aj pršať, tak sa Chief opäť utiahol k hadici a začal kropiť. Tenkrát sme už boli pripravení a všetky veci sme presunuli včas.
Helikoptéra namiesto turistov začala nosiť najbližšiu hodinu cargo v podvese. Po hodine sa zdvihol opäť vietor a dážď, vtedy nám jeden z miestnych povedal, že je najvyšší čas ísť pešo, lebo to pozitívne nevyzerá. Našťstie sú tu s nami baby, tak kecaním nám to ubieha rýchlejšie. Prerušenie trvalo ďalšiu hodinu. O 14 sa lety obnovili a konečne sa dostali aj baby pred nami, čo znamenalo, že sa možno odtiaľ dostaneme. Chief opäť začal polievať, male nás už nezaskočil. Prečo ten trávnik a lavičky stále polieval aj za dažďa ostalo záhadou, všetci sa báli sa ho to opýtať, aby náhodou neboli vyškrtnutý zo zoznamu. Z najbližších letov sme boli vždy bumpnutý, keďže prednosť dostali vládni zamestnanci vracajúci sa späť domov. Spása a záchrana prišla o 15:00, ked Chief začal vo veľkom kričať na všetky strany "Franklin! Franklin!", čo znamenalo,že som next.
Suma sumárum 8 hodín čakania kvôli 5 minútovému letu. Štastní sadáme do auta a vyrážame smer Flagstaff a Page. Cestou sledujeme ako postupne klesá teplota zo 16 stupňoch na 10. Vo Flagstaffe frustrovaní z dňa sa zastavujeme na steak a pivo. Špeciálna ponuka na výčape - lokálna IPA, móda mikropivovarov sa v USA pestuje už dlho.


Nazdravie!

Najedení vyrážame smer Page. Teplota stále klesá postupne až na nulu a začína snežiť. Cestou míňame dva trucky prevrátene na streche, asi nie sme jediní s letnými gumami.


Sneh

Do Pagu prichádzame opäť neskoro v noci.
Vodopády sú nádherné, ale zhodujeme sa, že jedna noc je málo a fyzicky človek nestihne pobehať všetko bez ponáhľania. Minimum sú dve noci . Miestni a ich prístup kazia dojem, ale na druhej strane, som rád, že nás vôbec do osady pustia. Ich hodnoty sú niekde úplne inde a na vonkajšom svete im vôbec nezáleží. Nabudúce si to odšlapeme aj späť.

Po troch dňoch v Page pokračujeme späť do LA, kde na mňa čaká čerešnička na torte tohoto výletu: Air Combat USA.

[shady]

V meste Page sme sa zdržali dva dni, počas ktorých sme navštívili klasické turistické ciele - Antelope canyon, Horseshoe Bend, Monument Valley a Four corners. Four corners je skvelá destinácia na odfotenie sa pri tabuliach štyroch štátov - Arizona, Utah, New Mexiko, Colorado. Kamošovi cestou ukazujem ťabuľu Utahu, kde som pred rokom v januári s autom zapadol. Cesta je to opustená, bez mobilného pokrytia a v januári týmito miestami veľa turistov neprejde. Pohľadom zhodnocujeme situáciu a kamoš prehlasuje miesto za suché. Parkujem auto pod tabuľou, robíme fotku, odchádzame. Vtedy si kamoš uvedomí, že suchý povrch je v skutočnosti veľmi vlhký íl. Prežívam dejavu s menším rozdielom: nie som tu tentokrát sám a nezapadli sme, kamoš len pri vychádzaní na cestu prednou náravou naberá bahno a odteraz sa vozíme so zadrbanou prednou maskou od bahna.


Trošku bahna nezaškodí


Horseshoe Bend

Po troch dňoch okolo Lake Powell máme celý deň na 8 hodinový presun do LA. Cestou sa opäť stavíme vo Vegas, roztočíme pár valcov, zarobíme na benzín a večer prichádzame do LA na hotel. Spať idem pomerne zavčasu, pretože zajtra je ten deň; ide sa lietať.
Ráno do seba hodím ľahké raňajky, toast so syrom a džús, adrenalín už začína kolovať v žilách. Do Air Combat prichádzam s hodinovým predstihom.


I feel the need, the need for speed

Air combat je jediná inštitúcia na svete, ktorá ponúka zážitok s dogfightu pre nepilotov. Lieta sa na ľahkých útočných lietadlách Marchetti SF260, sú vybavené laserovými snímačmi, ktoré umožnujú realistickú simuláciu vzdušného súboja.
Budovu tvorí hangár a menšia kancelária s briefingovou miestnosťou. Okrem mňa tu je ešte rodina, ktorá synovi kúpila k narodeninám akrobatický let na Extra. Vypĺňam dotazník, podpisujem reverz a som oboznámený s plánom dňa. Najprv prebehne hodinu trvajúci briefing, kde prebereme všetky aspekty dnešného letu. Samotný let bude trvať približne hodinu,po ktorom nasleduje debrifing, kde si prejdeme každý dogfight.


Hangár


Extra, v pozadí Marchetti


Dnešný rozpis

Po prílete z ranného letu, si ma berie na starosť 'Spartan', Air Combat Chief Pilot. Po úvodnom privítaní mi predstavuje ostatných pilotov a popisuje mi ich skúsenosti s lietaním. Vzhľadom na to, že som bol na let sám, kamoš moje nadšenie pre lietanie nezdieľa, mojim súperom bude posádka v zložení 'Spartan' a 'Skates'. Skates je v Air Combat nováčikom. Dnešný let bude jeho skúškou inštruktora. Skates bude v pozícii inštruktora a "zákaznikom", ktorý bude proti mne dogfight pilotovať bude Spartan. Úžasné.... povzdychol som si. Spartan strávil v námorníctve 26 rokov, z toho 20 rokov odlietal na A-7 a F-18. Skates ako nováčik strávil v námorníctve 10 rokov aktívnej služby, kde lietal na A-6 a A-7. Veľmi zaujímavé bolo počuť jeho verziu incidentu, keď v roku 1991 jednej A-6 patriacej pod letku lode USS Abraham Lincoln zlyhala katapultovacia sedačka a navigátora vystrelila do polovice a on trčal do pol pása z lietadla. Skates bol vtedy vo vzduchu.Ak ste o tomto incidente nepočuli odporúčam si prečítať tento linkhttp://www.gallagherstory.com/ejection_seat/

Našťastie na mojej strane bude stáť 'Mac', ktorý bude v pozícii môjho inštruktora. Mac je momentálne rezervistom Marines, kde pôsobí ako inštruktor. V minulosti lietal na A-4.
Je čas na briefing, ktorý si berie na starosť Spartan.
Na briefingu sa preberajú všetky aspekty letu, taktiky a bezpečnosti. Na Spartana robím dojem otázkou, aká je cornering speed Marchetti. Je to 165kts. Taktická časť pozostáva z teórie jednotlivých manévrov a základov vzdušných súbojov. Pravidlo číslo jedna znie: Lose sight, lose fight. V tomto je hlavný roziel oproti iným druhom lietania, nie je tu čas pozerať sa na inštrumenty. Vždy je potrebné vedieť kde sa nachádza bandit. V bezpečnostnej časti sme preberali "katapultáciu", ktorá pozostáva z otvorenia kabíny, preskočenia na krídlo, prepadnutie cez krídlo dozadu, zatiahnutie lanka a nacvičovania pohybov rúk smerom nahor. Aspoň v tejto veci mám pred Spartanom a Skates náskok - obidvaja ešte v nikdy padákom neskákali. Či už dobrovoľne alebo nedobrovoľne. Slovami Spartana: "I find it stupid to jump out of a perfectly fine airplane." Po bezpečnostnej a taktickej príprave nasleduje príprava fyzická. Vysvetľujú mi G forces a ako proti nim bojovať. Marchetti je certifikované na +5.5G až -2G. Záporné G problém nebudú, pozitívne G dnes dosiahnem pravdepodobne 2-3.5. V prípade nevoľnosti je po lietadle rozmiestnených mnoho sáčkov, osobne som ich narátal minimálne štyri.
Nakoniec preberáme pokynu k zameriavanu a potvrdenia zostrelu. Laser je citlivý, stačí preťať prijímač a lietadlo začne dymiť. Na pripísanie zostrelu na debriefingu je však potrebné udržať bandita v zameriavači minimálne dve sekundy.


Look good at all costs

Po briefingu prišiel čas obliecť si padák a plávaciu vestu a nasledovala orientácia v lietadle. Preberá si ma Mac a sadáme do našej Marchetti.


Pre-flight briefing

Nasadáme do lietadla, zapíname pásy, testujeme komunikáciu, naladíme ATIS a čakáme na povolenie na rolovanie. Práve pristáva Extra, ktoré pred začiatkom briefingu odletelona svoj let. Musíme počkat, kým zaparkuje a potom máme cestu na runway 24 voľnú. Extra ľahkovážne roluje popred náš stroj, čo využíva Mac a do vysielačky hlási pre Extra "guns, guns, guns" Prvý zostrel a to sme ešte len na zemi.
Po odparkovaní Extra dostávame z veže povolenie na rolovanie. Presúvame sa na runway 24 a štartujeme. Z letiska Fullerton mierime ponad LA nad Pacific, kde máme vyhradený priestor na manévrovanie v rozmedzí 3000 až 10000 stôp.
Po štarte preberám pilotovanie a letím ako wingman vo formácii k Pacifiku. Mac sa ma ani nepokúsil usmerniť, ako letieť vo formácii, hneď zaujmem pozíciu napravo od lídra v uhle 45 stupňov a približne 20 feet pod lídrom. Po dosiahnutí našej vyhradenej zóny nasleduje targeting practice. V tejto fáze si inštruktor oťukáva klienta a jeho schopnosti manévrovania. Bez problémov si držím bandita v zameriavači, Mac mi vraví, že má pocit, že to nerobím prvý krát.Meníme si úlohy.


Bandit zameraný

Po tomto cvičení, nasleduje ďalšia fáza - low yo-yo. Obaja si to vyskúšame dvakrát a nasleduje konečne dogfight. Celkovo sa stretneme 6-krát, z toho prvé dva dogfighty budú s jasným určením víťaza, kde si vyskúšame osvojené znalosti v praxi. Dogfight prebieha vždy tak, že na seba nalietavame z ľavej strany. Po vzájomnom minutí sa, začína súboj a už je to iba na zdatnosti pilota. Laser ma dostrel 1500 metrov, avšak zostrel sa zarátava na vzdialenosť 500 metrov a menej. V praxi zisťujem, že rozoznať v ostrom slnku a pobrežnej scenérii lietadlo na viac ako 500 metrov je veľmi obtiažne.

Pred tým, než sa pustíme do samotných súbojov, Mac plní moje želanie a pokúsime sa urobiť fotku ako z filmu Top Gun - inverted sa pokúsim odfotiť bandita podomnou. Bohužial mám stažené podmienky, nemožeme letieť inverted. Fotku si budem mať šancu urobiť počas dvoch barrel rolls ponad Spartanove lietadlo. V teórii to vyznel ako skvelý nápad, avšak v praxi zaostriť na malé lietadlo v lete a počas otočky sa ukázalo ako neuskutočniteľné. Fakt, že som sledoval dispej kamery, ktorý som oslepený ostrým slnkom ani nevidel a nesledoval som horizont spôsobil, že začínam strácať farbu a ozýva sa džús z raňajok. Nabudúce pijem už iba vodu! Statočne bojujem s mojou bledosťou po zvyšok letu. V hlave mám stále heslo dňa: 'Look good at all costs'. Moja zhovorčivosť v kokpite klesla na bod mrazu, všetko sústredenie je dedikované prežitiu nasledujúcich dogfightov.

Dogfight #1
V tomto súboje mám rolu bandita. Točím prudko doprava, zvykám si na manévrovanie bez sledovania smeru letu a vizuálne sledujem dráhu bandita. Po rýchlom manévri Spartana sa ozve siréna, sme zasiahnutí.


Oči vždy na banditovi

Dogfight #2
Teraz je rad na moje víťazstvo. Skates zabudol vypnúť dym, čím získavam výhodu a sledujúc jeho chvost ľahko identifikujem smer jeho letu. Ľavotočivým výkrutom sa dostávam na jeho šestku. Začínam cítiť prvé solídne G forces. Fakt to nie je sranda. Stále si opakujem heslo dňa. Kým ja bojujem s džúsom a Gečkami, Mac si z toho veľkú hlavu nerobí a rozpráva si ďalej ako keby sme boli na nedeľnej jazde autom do kostola. Udržujem si pozíciu a pripisujem si prvý zostrel.
Video https://www.youtube.com/watch?v=dL6o6705yqs



Dogfight #3

Po tomto súboji mal aj Mac problém nájsť Spartana. Po paár minútach sa nachádzame a začína prvý ostrý súboj, kde už je dovolené všetko. Spartan ma veľkú rýchlosť a Mac ma upozorňuje, že pravdepodobne pôjde do vertikálneho boja. Točím prudko vľavo a snažím sa dostať pod neho. Mám nízku rýchlosť, čiže ostávam horizontálne. Spartan prelietava z loopingu po mojej ľavej strane, Mac ma upozorňuje na moju nízku rýchlosť. Snažím sa udržať maximálne točenie doľava, sledovať Spartana a kontrolovať rýchlosť. Zrak lieta zo strany na stranu, strácam Spartana pod ľavým krídlom, podľa jeho posledného smeru letu predpokladám, že sa zjaví napravo. Vpravo vidím len šire more. Príliš sa sústreďujem na vizuálnu situáciu a zabúdam ťahať riadiacu páku. Spartan sa zrazu zjavuje za mnou. Moje zvolanie "at the six" Mac už len okomentuje slovami : Ooh, we're gonna die" Snažím sa ho donútiť overshootovať, po ďalšej vertikále sa však ozýva siréna, bol som zasiahnutý.


Bandit at the six

Video https://youtu.be/EL_4Sc44vww

Dogfight #4

Po vzájomnom minutí sa točím prudko vľavo. Spartan ide opäť vertikálne, tentokrát sa mi podarí dostať pod neho. Počas jeho klesania sa dostanem na jeho šestku. Spartan naberá výšku a stáčam to prudko vľavo, aby som sa udržal v streleckej pozícii. Géčka sa začinajú hlásiť. Jemne strácam periférne videnie, začinám tlačiť žalúdok, aby som napumpoval krv späť do mozgu. Mac si v kľude kecá ďalej, ako keby sme stáli na zemi. Točím vpravo a low yo-yo sa dostávam do pozície a víťazím.
Video https://youtu.be/-QgsAPeQjFw


Tight right turn

Dogfight #5

Znovu točím prudko vpravo a bojujem s G. Spartan ide opäť do vertikály, dostávam sa pod neho a po jeho klesaní z loopingu sa dostávam do pozície a opäť víťazím.

Video https://www.youtube.com/watch?v=TY_pRmkyzGs

Dogfight #6

Posledný súboj, som na konci so silami, ale odhodlaný dať do toho všetko. Dostávam nečakanú prestávku v podobe trafficu na 4 hodinách. Po prelete trafficu súboj začína. Bol som odhodlaný ísť v tomto do vertikály, bohužial Mac ma hneď upozorňuje, že mám nízku rýchlosť. Držím to v opäť v ostrej horizontálnej zákrute, Spartan na mňa útočí inverted, ale overshootuje ma.

Spartan nalietava inverted

Mením smer doprava a snažím sa ho donútiť overshootnúť znova. Nepodarilo sa, ozvala sa siréna. Som zostrelený. Na debriefingu po pozretí "guncam" sa inštruktori zhodli, že zameraní sme boli nie viac ako stotinu sekundy, čo by v reálnom súboji na zostrel nestačilo. Laser je však účinejší. Škoda bol som veľmi zvedavý, koľko by som ešte dokázal vzdorovať.

Video https://youtu.be/_oTzbAcjluk

Nasleduje návrat na základňu. Letíme vo formácii, kde ja som vo funkcii lídra. Odovzdávam riadenie Macovi, aby som si urobil pár fotiek vo vzduchu.


Shady&Mac greeting from the skies


Wingman Spartan počas návratu na základňu

Tesne pred letiskom preberá riadenie Mac a zahajujeme klesanie. Pristávame s overhead pattern, zarovnáme sa s dráhou, ktorú preletíme vo výške 1500 stôp. Mac sa ma snaží doraziť a na downwind leg točí čo najostrejšou zákrutou. Džús stále držím v sebe. Pristávame. Konečne. Som neskutočne dehydrovaný a ruky sa mi trasú. Po vystúpení potrebujem chviľu a 2 litre vody na spamätanie. Na debriefungu si preberáme jednotlivé súboje. Spartan ma chváli, že som "smooth" na riadení. Veľmi zaujímavé bolo, že v niektorých fázach Spartanovho letu mal dosť aj Skates a musel poriadne zatínať žalúdok, aby to vydržal.


Zľava: Skates, Ja, Spartan

Celkovo trval Air combat asi 4 hodiny. Je to neskutočný zážitok, ktorý nemá nič spoločné s klasickým lietaním. Fakt, že musím niekoho sledovať a predpokladať jeho reakcie tomu dáva úplne iný rozmer. Roztrasený som bol z letu takmer celý deň. Ak máte cestu cez LA, tak to určite vyskúšajte, tie peniaze, za to stoja.

[alesesl]

Vyborny zacatek vyletu, budu se tesit na pokracovani. FCT me laka uz delsi dobu, jeste ale budu muset trosku vic nasporit v MM prasatku. Jinak F od LH vypada dost dobre.

[patras]

pred vstupom zastavila OS zamestnankyňa s otázkou: “Business class?” na ktorú som automaticky odpovedal “No”

supeeerrrr!
uplně ji vidim Rakušanku zas... ani entschuldigung...měl si jí za trest vyfotit a pověsit sem!
eště by to samo šlo vylepšit kdybys ji na to: “Economy class checkin is on the other side” řekl: "Jaaa? Sehr schoooon!" ...ne kecám tak jak si to udělal je to perfektní

[shady]

Vyborny zacatek vyletu, budu se tesit na pokracovani. FCT me laka uz delsi dobu, jeste ale budu muset trosku vic nasporit v MM prasatku. Jinak F od LH vypada dost dobre.

Osobne som bol prekvapeny, ze je FCT tak maly. Servis, maju naozaj premakany. Do US to stoji 85k OW, to nie je az tak strasne, ja som to nasporil za dva roky a to som nalietal asi max 40k.

[bepo]

Osobne som bol prekvapeny, ze je FCT tak maly. Servis, maju naozaj premakany. Do US to stoji 85k OW, to nie je az tak strasne, ja som to nasporil za dva roky a to som nalietal asi max 40k.

Tak 85tis OW je skoro zadarmo, u AF to stojí 200tis OW a je jedno či do NYC alebo LAX. A neviem či vo Viedni nemali nejaké školenie na pýtanie sa "Business class?" , u Qataru sa ma naposledy tiež pýtala hoci po minulé roky nie, divné je že sa to pýta na check ine kde o chvíľu sama vidí či je človek oprávnený použiť business check in a neselektuje to pracovník/čka pri začiatku čakacej zóny

[shady]

divné je že sa to pýta na check ine kde o chvíľu sama vidí či je človek oprávnený použiť business check in a neselektuje to pracovník/čka pri začiatku čakacej zóny

To sa deje pred vstupom do hada, na checkine to uz bolo normalne, bez pripomienok.

[bepo]

To sa deje pred vstupom do hada, na checkine to uz bolo normalne, bez pripomienok.

Aha, mňa sa to pýtala baba na check ine z čoho som bol prekvapený, v Budapešti detto len tam bol celý priestor pred check inom úplne prázdny lebo som prišiel skoro, spomenul som si na scénku nastupovanie do lietadla z filmu Fotr je lotr kde je Stiller sám a musí počkať kým nevyzvú jeho rad na nástup

[shady]

Namiesto pozerania hokeja SVK-CAN som cas venoval dokonceniu trip reportu z Air combat. Urobil som dobre. Mozne preklepy sposobil fakt, ze ak sme dostali gol, musel som si naliat.

[whiskey]

Namiesto pozerania hokeja SVK-CAN som cas venoval dokonceniu trip reportu z Air combat. Urobil som dobre. Mozne preklepy sposobil fakt, ze ak sme dostali gol, musel som si naliat.

No konecne. Buduci vikend dame debriefing?

[shady]

No konecne. Buduci vikend dame debriefing?

私は日本になります

[MarcosFT]

To F vypadá hodně dobře. Brzy dude na čase pohnout s účtem Miles and More a asi to také vyhraje Kalifornie, hlavně z důvodu, že je to let přes den a člověk to neprospí ). Jinak část o pobytu v USA je jedním slovem úžasná. A ten závěr nemá chybu, budu muset zapřemýšlet, jestli nevyužiju jeden z 4 dnů v Kalifornii v červenci při cestě přes Pacifik

[johnnybeverley]

neskutocne. ramcovo kolko to stoji? a inak, cocik snad uz fakt musi letet do vesmiru aby toto prekonal. zartujem, ale toto je fakt nadhera. vdaka