Ráno mám dostatok času, tak sa vyberám metrom na Zličín a odtiaľ na terminál 1. Na letisku som nakoniec 3 hodiny pred odletom, prepážka pre môj let otvorená ešte nie je a kiosk sa v prípade UIA použiť nedá, tak musím čakať. Aspoň môžem pozorovať check in pre lety do Soulu a do Moskvy, takže je na čo sa pozerať. Zaujalo ma, že v druhom prípade je cca 40% pasažierov „východoázijského“ vzhľadu, viacerí z nich si so sebou berú neskutočné množstvo rodinných príslušníkov a batožiny. Po pol hodine čakania sa nakoniec otvára prepážka, idem si pre letenky a odovzdať batožinu. Nasleduje pasová kontrola, keď sa slečna pozrie na moju fotku, potom na mňa, potom na fotku, potom na mňa. To ju už so smiechom uisťujem že som to naozaj ja, pričom mi so smiechom podáva pas a púšťa ma ďalej.
Ide o môj druhy let z terminálu 1, prvý krát mám chuť a čas si ho celý prejsť. Podľa nápisov to vyzerá, že polovicu CSA vlastnia Kórejci a druhú Rusi, ale východná stratégia má asi zmysel, aspoň podľa skupiniek Rusov (rusky hovoriacich) a Kórejcov, ktorí sa na letisku fotia alebo jedia nanuky. Chvíľu pozorujem „divadlo“ pri odlete Easyjet do Londýna, keď si cestujúci musia dávať batožinu do „klietok“ a viacerí z nich vyberajú svoje veci. Jedna slečna to vyriešila tak, že si na seba dala daľšie 3 vrstvy oblečenia a taška sa akurát zmestila do rozmerov. Ale každá zábava končí, cestujúci nastúpili a ja idem pozorovať prílety lietadiel. Zaujalo ma najmä nádherné „nízkopodlažné“ lietadlo od Flybe (žeby Bombardier Q400?).
To už sa vypisuje, že je Gate (A2) open. Asi 50 minút pred odletom som pred gatom a nechápavo pozerám, prečo ostatní cestujúci ešte sedia. Pristupujem k dverám s myšlienkami na spomalených Ukrajincov, keď (aj ja) zisťujem že je gate zavretý. Reálne sa otvára až pol hodinu pred odletom a po kontrole sa ide rovno do lietadla.
Praha – Kyjev (s UIA)
B 737-500, LF 80%, cca 2 hodiny
Moje sedadlo je 6F a už pri nástupe si trieskam hlavu, že som si nevybral 5. rad. Ten je totiž od business class oddelený zástenou a miesta na nohy je tam viac ako v exit row. Jedna z letušiek sa venuje mladej cestovateľke sediacej predo mnou, ktorá buď letela prvýkrát sama, alebo z lietania bola veľmi nervózna. Možno čítala rovnaký rebríček kvality leteckých spoločností ako ja. Žiaľ, na mňa už letuškin úsmev neostal, len nepekný pohľad ako som si odložil príručnú batožinu a otázka, či naozaj sedím na svojom mieste. Inak je však posádka milá, zaujali aj bezpečnostné pokyny, ktoré sú vysvetľované cca. 4 násobnou rýchlosťou oproti normálnemu spôsobu reči. Vážne, znie to ako keď si spustíte zrýchlené prehrávanie.Na prostrednom sedadle nikto nesedí, takže to vyzerá na príjemný let. Pri prepnutí do režimu lietadlo sa môj mobil zasekne na svietiacom logu androidu a nedarí sa mi ho sfunkčniť, takže z fotiek nebude nič.
Gate opúšťame s 15 minútovým meškaním, hneď po dosiahnutí letovej hladiny sa podáva snack v podobe malej bagety ktorá obsahuje šunku, uhorky, rajčinu a syr, chutí dobre a je čerstvá. Na pitie mám na výber vodu/ovocný džús zadarmo, za colu sa platí 2 eurá a pivo 4. K tomu dostanem ešte kávu alebo čaj. Celý čas letíme nad oblačnosťou, takže nevidno nič. V Kyjeve sme cca o 10 minút skôr čo mi vyhovuje, na prestup mám 2 hodiny.
Z lietadla nás berie autobus na okružnú a veľmi pomalú jazdu po letisku až kým sa nedostaneme na terminál D. Tam sa najskôr postavím do zlej fronty, ale po 10 minútach pochopím, že s bording pasom môžem isť priamo na kontrolu. No čo už. Predo mnou je asi 100 cestujúcich nie len z môjho letu a ja s hrôzou čakám, koľko to bude trvať. Avšak všetko ide extrémne rýchlo a po skontrolovaní pasu, letenky a batožiny som za necelých 10 minút v tranzit area. Tu sa nič moc robiť nedá, je tu asi 5 (neskutočne predražených) obchodov, na plochu kvôli odrazu osvetlenia príliš nevidno, tak si nájdem tiché miesto a púšťam sa do opravy telefónu čo sa mi po 15 minútach darí. To už ale baterka hlási, že je na konci so silami. Celkovo mi terminál D vyhovuje, je tichý, čistý a s free wifi. Čo viac treba na 2 hodinový transfer.
Kyjev – Astana (s UIA)
B737-400, LF 127 zo 133 cestujúcich, cca 4 hodiny 20 minút
Pri nástupe do lietadla sú nejaké problémy s (registračným?) systémom, tak trvá asi 3 minúty kým môžem pokračovať do lietadla. Pekne ma zneistili. Lietadlo je skoro plné a na moje prekvapenie, prevahu majú európsky vyzerajúci cestujúci. Pri lete s Aeroflotom cez Moskvu do Biškeku bolo 95% cestujúcich Kirgizov. Opäť sedadlo 6F, miesta na nohy viac než dosť. Letíme už za tmy a nad oblakmi, čiže okno mi je dobré len na opretie hlavy. S večerou to chvíľu trvá, ale už je tu a na výber dostávam ANO alebo NIE. Vyberám si teda ano- zeleninový šalát, bagetka a maslo, cestoviny s kuracím mäsom a zeleninou a na koniec čokoládový zákusok. Všetko výborné, dokonca zeleninový šalát som asi prvýkrát v živote dojedol celý. Potom upadám asi 2 hodiny do spánku, čo je v mojom prípade znakom nie len únavy, ale aj pohodlnosti cesty. Cca hodinu pred pristátím sa roznáša voda (myslím že bolo viac kôl občerstvení, aspoň podľa množstva pohárov u spolucestujúcich). Na letisku v Astane sme presne na čas. Ešte mám čas uvažovať nad tým, čím si UIA zaslúžili titul tretej najhoršej spoločnosti. U mňa majú oba lety za jedna, pomer cena a kvalita, v porovnaní s väčšinou európskych spoločností je v prospech UIA. IFE ani na jednom lete nebolo, ale osobne mi príliš nechýba- prvý let trval len cca 2 hodiny a druhý bol nočný, takže aj tak by som ho zrejme prespal a aspoň mi obrazovka nesvietila do tváre.
Výstup z lietadla sa na pár minút zastaví keď vedúca kabíny a dvaja kazašskí „milicionéri“, majú hlasnú výmenu názorov o počte pasažierov, pričom im je vysvetľované že na palube bolo 127 pasažierov zo 133 a z toho 3 dopísaný ručne. Neviem či som správne pochopil, moja ruština má ďaleko od dokonalosti. Letisko v Astane je malé, takže hneď som pri pasovej kontrole, dokonca vďaka vybehnutí po schodoch sa mi podarí predbehnúť väčšinu spolucestujúcich z lietadla, ktorí idú na eskalátore. Nie je mi to však nič platné, keďže som zabudol na migračnú kartu, tak si ju musím ísť poslušne vyplniť. Neskôr sa dočítam, že vypĺňať ju nemusia občania 28 vyspelých a stabilných krajín, žiaľ Slovensko medzi nimi nie je. Spomeniem si na Kirgizsko, kde netreba ani víza, ani celý pobyt myslieť na kúsok papiera, ktorý nesmiem stratiť. Asi je to pomsta za stredoázijských študentov, ktorí, aspoň na Slovensku, musia prejsť neskutočnými byrokratickými procedúrami na migračnom (kde z princípu 99% príslušníkov ovláda len slovenčinu), či pri uznávaní dokladov o vzdelaní. Po niekoľkých minútach dostávam pečiatku do pasu, dve pečiatky na migračnú kartu a hneď som aj pri páse s batožinou. Ani v poslednej skúške UIA nezlyhala a môj kufor dorazil nepoškodený.
Rýchlo k „punktu abmjeny“ kde si mením prvé peniaze, v prekvapivo výhodnom kurze (lepší ako v meste), dostávam však len samé 5000 tenge (cca 24 eur) bankovky. V hale skupinky ľudí ponúkajú ubytovanie a taxi. Jedného z taxikárov si vyberám. Cenu si dohodneme dopredu, 5000 tenge, dalo by sa asi zjednať aj na klasických 3000, ale mám silný pocit, že šofér nebude mať tak či tak vydať. O 4 ráno miestneho času mi je to však viac menej jedno, stále je to lepšie ako cena od vydieračov v Bruseli, čo si vypýtali za 15 minútovú jazdu taxíkom 48 eur. Cesta skororannou Astanou je zaujímavá, mesto je krásne nasvietené. Celú cestu počúvam kazašský/ruský rap, ktorý svojou „kvalitou“ pripomína ten slovenský. Po necelej polhodine vystupujem pred hotelom (trochu som sklamaný po príbehoch na nete, o tom ako taxikári berú cudzincov do tmavých uličiek a pýtajú od nich neskutočné sumy
) a moje ďalšie stredoázijské dobrodružstvo sa môže začať.